Choď na obsah Choď na menu
 


Staroveký egypt

13. 11. 2009

Staroveký Egypt (nazývaný starými Egypťanmi Kemet) bol jednou zo starovekých civilizácií, ktoré vznikli v oblasti východného Stredomoria. Jadro tejto kultúry sa nachádzalo v severovýchodnej Afrike, na strednom a dolnom toku rieky Níl(po staroegyptsky iteru). Za najväčšieho rozmachu počas Novej ríše, v 2. tisícročí pred Kr., siahal jeho vplyv od Sýrskej púšte na východe, k saharským oázam na západe. Najjužnejšou hranicou ríše bol v tomto období štvrtý nílsky katarakt.

Egyptská civilizácia sa rozvíjala nepretržite takmer tri a pol tisícročí. Tradične sa jej dejiny delia na niekoľko období rozkvetu – Starú, Strednú a Novú ríšu a Neskoré obdobie – a niekoľko prechodných období vnútorných kríz a cudzej nadvlády. Za počiatok staroegyptskej civilizácie sa považuje zjednotenie menších štátnych útvarov v povodí Nílu okolo roku 3150 / 3050 / 3000 pred Kr,. Za koniec, dobytie ptolemajovského Egypta Rímskou ríšou r. 31 pred Kr. Provinciálne obdobie neznamenalo úplný zánik egyptskej kultúry, ale jej nasledujúci vývoj bol natoľko poznamenaný vplyvmi iných civilizácii, že nemožno hovoriť o samostatnom civilizačnom vývoji.

Podobne ako iné staroveké civilizácie bol staroveký Egypt v prvom rade závislý od poľnohospodárstva. Egyptské poľnohospodárstvo bolo založené na pravidelných záplavách na Níle, ktoré robili pôdu na brehoch rieky nesmierne úrodnou. To, spolu s efektívnou kontrolou ľudských aj prírodných zdrojov štátom, dovoľovalo egyptskej civilizácii udržiavať si dlhodobú stabilitu, aká chýbala napríklad v nesúrodých štátnych útvaroch v Mezopotámii. Okrem úrodnej pôdy Egypt oplýval aj nerastnými surovinami. Bohatstvo Egypta, ktoré sa spomína už v starovekých záznamoch, umožňovalo rozvoj vied, umení, vlastného systému písma a literatúry, rovnako ako veľkolepé stavebné projekty a vojenské výboje do susedných krajín. Všetky tieto oblasti dnes považujeme za typické prvky staroegyptskej kultúry.

Dôležitú úlohu v staroegyptskej spoločnosti zohrávalo náboženstvo, ktoré vymedzovalo vzťahy a normy správania v starovekej spoločnosti. Jeho základom boli polyteistické predstavy, ktoré sa výrazne líšili oblasť od oblasti, takže nikdy nevytvorili jeden panteón božstiev. Napriek tomu staroegyptské náboženstvo zdieľalo niektoré spoločné znaky: vieru v posmrtný život a kult mŕtvych a vieru v božský pôvod egyptských vládcov.                          

Správa a dane

Pre potreby správy bol staroveký Egypt rozdelený na nomy (grécke slovo pre okrsok, v staroegyptčine sa nazývali sepat). Rozdelenie možno sledovať až do Preddynastického obdobia (pred r. 3100 pred n.l.), kedy nomy pôvodne jestvovali ako nezávislé mestské štáty. Rozsah jednotlivých okrskov a poradie, v ktorom sa uvádzali, sa počas troch tisícročí viac-menej nezmenil. Podľa systému, ktorý sa udržal takmer po celú dobu faraónskeho Egypta, bola krajina rozdelená na 42 nôm: 20 tvorilo Dolný Egypt, kým Horný Egypt sa skladal z 22. Každá noma bola spravovaná nomarchom, provinčným správcom, ktorý mal v rukách lokálnu moc. Úrad nomarchu bol niekedy dedičný a niekedy obsadzovaný podľa rozhodnutia faraóna.

 

Vládcovia Starovekého Egypta vymáhali od svojich poddaných rôzne dane. Pretože v tejto dobe nejestvovali ešte peniaze, dane sa platili v naturáliach. Vezír (staroegyptsky: catej) zodpovedal za vyberanie daní prostredníctvom príslušných úradníkov. Títo úradníci museli denne hlásiť objem prostriedkov, ktoré boli k dispozícii, aj predpokladanú produkciu v budúcnosti. Spôsob platenia daní závisel od zamestnania alebo postavenia dotyčného: majitelia pôdy platili obilím a inými plodinami, ktoré sa pestovali na ich pôde, remeselníci svojimi výrobkami, lovci a rybári úlovkami z rieky, močiarov a púšte. Každá domácnosti bola povinná odviesť navyše zvláštnu pracovnú daň. Jedna osoba za domácnosť musela nastúpiť každoročne na niekoľko týždňov na verejné práce, akými bolo napríklad kopanie zavlažovacích kanálov alebo práca v bani. Bohatší Egypťan si mohol najať chudobnejšieho človeka, aby za neho túto daň odrobil.

 Jazyk

Egypčina sa podľa jazyka písaných pamiatok člení chronologicky takto:

Niektorí autori všetky tieto obdobia egyptčiny považujú za samostatné jazyky a egyptčinu potom označujú ako egyptské jazyky. Iní autori zas koptčinu nepovažujú za súčasť egyptčiny a rozlišujú koptčinu (ktorú potom nazývajú aj nová egyptčina) a (zvyšnú) egyptčinu (ktorú potom nazývajú stará egyptčina).

Písmo                                           

 Najstarším egyptským písmom bolo zdá sa egyptské hieroglyfické písmo, ktoré bolo sčasti slabičné, teda jeden znak reprezentoval jednu slabiku, sčasti ideografické, teda jeden znak vyjadroval jednu myšlienku. Popri hieroglyfoch sa vyvinulo v starovekom Egypte aj hieratické písmo, ktoré bolo jednoduchšie a časovo menej náročnejšie na zápis. Aj hieratické písmo bolo sylabické a používalo niekoľko ideogramov. Kým hieroglyfy boli skôr reprezentatívnym písmom, určeným na tesanie do kameňa a zaznamenávanie oslavných nápisov, hieratickým písmom sa písalo štetcom na papyrus a zaznamenávali sa ním úradné dokumenty, právne a náboženské texty. Fenické písmo, z ktorého sa vyvinula aj latinka, sa vyvinulo okolo roku 1800 pred Kr. práve z egyptského hieratického písma. Démotické písmo sa vyvinulo ako tretí typ písma určeného na zaznamenávanie egyptského jazyka v Neskorom období. Toto sylabické písmo sa vyvinulo z hieratickej egyptčiny Dolného Egypta a postupne nahradilo hieratické písmo pri zápise administratívnych, právnych a obchodných dokumentov (náboženské texty sa naďalej písali v hieratickom písme, ktoré sa stalo písmom kňazov). Pod vplyvom helenizmu, a neskôr po dobytí Egypta Rimanmi, sa používanie všetkých troch druhov písma vytrácalo. Posledný známy záznam v hieratickom písme spadá do tretieho, v hieroglyfoch do štvrtého a v démotickom do piateho storočia po Kr.

Spoločnosť

Počas dynastického obdobia egyptská spoločnosť stála a padala s autoritou faraónov, ktorá sa odvíjala od viery v ich božský pôvod. Táto predstava hrala významnú úlohu pre udržanie stability obzvlášť v tých dobách, kedy hrozilo, že sa Egypt rozpadne na viacero celkov, predovšetkým na začiatku Starej ríše a Strednej ríše. Od piatej dynastie bol vládca považovaný za Syna Réa, slnečného božstva zosobňujúceho poriadok. Ako taký bol povinný udržovať Maat, princíp pravdy, spravodlivosti a poriadku na zemi. Okrem iného to znamenalo zabezpečovať každoročne dostatočné nílske záplavy, na ktorých záviselo egyptské poľnohospodárstvo. Ďalším božstvom, s ktorým boli faraóni stotožňovaní, bol Hor, syn boha Usireho. Hor nastúpil na kráľovský trón po pochovaní svojho zavraždeného otca a vykonaní pomsty na jeho vrahovi, Sutechovi. Podobne si egyptský faraón mohol nárokovať vládu nad krajinou až po tom, ako pochoval svojho predchodcu. Ako Hor mal navyše úlohu ochraňovať nílske údolie pred votrelcami zosobňovanými Sutechom prichádzajúcim z púšte. Postavenie kráľa bolo výrazne oslabené počínajúc od 20. dynastie. Súčasne s tým sa Egypt stal náchylnejším voči cudzím vplyvom a útokom.

 Ďalším typickým znakom egyptskej spoločnosti je pozornosť a úcta, aká je venovaná mŕtvym. Záujem o posmrtnú existenciu možno vysledovať až do najstarších, predhistorických dôb Egypta. Svoj vrchol dosiahol v podobe monumentálnych hrobiek, pyramíd, a zádušných chrámov budovaných za Starej ríše. Staroegyptský výraz pre hrobku je per neheh, Dom večnosti, pretože Egypťania verili, že pre spokojnosť duše na druhom svete je potrebné zachovať ľudské telo neporušené. Podľa egyptskej náuky má ľudský duch dve časti – ka a ba. Ka žilo po smrti človeka ďalej na druhom svete, ktorý vyzeral podobne ako svet živých. Ba, zvyčajne zobrazované v podobe vtáka, zotrvávalo aj po smrti na zemi a vracalo sa v noci do hrobky, kde prebývalo. Sem bolo potrebné prinášať obety pre ba, bez ktorých by zahynulo a s ním i ka na onom svete. Veľmi skoro boli v Egypte vyvinuté metódy ako umelými prostriedkami zakonzervovať ľudskú schránku a predísť jej rozkladu. Mumifikácia bola tiež spojená s vierou v ba, ktoré sa v noci vracalo práve do zabalzamovaného tela. Egyptské hrobky boli vybavené všetkým, čo ich majiteľ používal počas života. Zachovalo sa nám v nich tiež rada tzv. Kníh mŕtvych, návodov, ako prejsť nástrahami podsvetia a dokonca oklamať sudcov, ktorý vážili duše mŕtvych.

Napriek dokladom, ktoré máme o egyptskej kultúre, Egypťania neboli morbídne zaujatí smrťou, ako sa mnohí domnievajú. Na papyroch, reliéfoch a nástenných maľbách máme doklady o tom, ako radi si užívali život. Starí Egypťania boli už v staroveku známi svojim zmyslom pre humor.

Egypťania prechovávali negatívny postoj k cudzincom. Sami sa nazývali remec, ľudia, a pre ostatných mali len pohrdlivé pomenovania – biedni Ázijci, ohavní Núbijci, Iónski psi. Pocit nadradenosti bol umocňovaný náboženstvom, pretože prítomnosť cudzincov v Egypte sa priečila s udržiavaním Maat. Tento postoj nezmenili ani historický dobyvatelia zeme, Hyksósovia, Asýrčania, Lýbijci, Peržania a Gréci, napriek tomu, že sa stali jej vládcami a uctievali jej bohov.

Postavenie žien v egyptskej spoločnosti bolo prekvapivo rovnostárske. Na rozdiel od žien na Blízkom východe alebo v Grécku mohli ženy vlastniť majetok a nakladať s ním ako s vlastným, rozhodovali o tom, koho si vezmú za manžela, smeli sa pohybovať voľne na verejnosti a svedčiť na súdoch. Zachovali sa záznamy o úradníčkach, kňažkách a pisárkach, nehovoriac o ženách-faraónoch. Už v starovekých dobách bola voľnosť egyptských žien príslovečná. Egyptský muž mohol mať viacero manželiek, ale iba v tom prípade, že mu to dovolila jeho hlavná manželka. Sobáš sa uzavieral na základe dohody medzi partnermi a podobne prebiehal aj rozvod, ktorý nebol v Egypte ničím neobvyklým.

Odievanie

 Egyptský odev zostal po celé storočia nezmenený. Ako celok, tak i každá jeho časť, boli do detailov premyslené a celé jeho usporiadanie bolo veľmi vyvážené, a v mnohých detailoch sa používajú geometrické tvary, najmä trojuholník.  Odev bol prispôsobený podmienkam, v ktorých jeho nositelia žili, a bol najmä funkčný, nie ozdobný. Je presne určený typ mužského a ženského odevu. V období Starej a Strednej ríše nosili muži len jednoduchú bedrovú zásterku. Slúžili ako pracovný odev, no časom sa z nich stal komplikovaný kus oblečenia. Samotná zásterka sa nezmenila, len sa začala jemne riasiť a zdobiť farebnými pásmi. Ženský odev bol z tesne priliehavého plátna, tvoriaceho akési puzdro okolo celej postavy (neskôr nazývané kalasiris), takže odev pôsobil ako dnešné úplety. Odev sa delil na úzku sukňu siahajúcu do polovice lýtok, ktorá bránila v chôdzi, a na živôtik s dvoma širokými ramienkami.  Oproti neskorším obdobiam sa rozdiely medzi spoločenskými vrstvami vyjadrovali len šperkami a zdobením šiat. Vidno to najmä na maľbách, kde popri odievaní bola pevne stanovená aj farba pleti postáv - muži sa zobrazovali zásadne s hnedočervenou pleťou, aby na nich vynikla belosť zásterky, a ženy a otroci mali vždy žltú farbu pleti. Ideálna žena je v tomto období vysoká, plochá, štíhla žena s úzkymi bokmi a širokými ramenami. Odev je založený na kontraste farieb a materiálov, pričom šaty mali väčšinou biely základ a farebné zdobenie. K celkovému výzoru patrilo aj líčenie u žien i mužov, pri ktorom zvýrazňovali oči, obočie a ústa, a nosenie bohatých čiernych parochní.

Luxusnejší a farebnejší odev sa objavuje až v období Novej ríše, kedy sa pôvab stal povinnosťou a pravidlom, a odevy dovtedy nosené len ženami (ako kalasiris), začínajú nosiť i muži. Taktiež sa začína objavovať nová časť oblečenia - vrchný plášť v podobe šály, ktorá je nariasená a prekrížená na živôtiku, a tým vytvára aj krátke rukávy. Sukňa sa predĺžila a dostala zvonový strih. Pôvodné trojuholníkové tvary ostali, no miesto geometrického významu sa stali štylizáciou lotosového kvetu.Neodmysliteľnou súčasťou módy sú aj šperky. Vznikli tu všetky typy šperkov, ako ich poznáme i dnes: prstene, náušnice, brošne, náramky i čelenky. Šperky sú vytvárané cizelovaním, tepaním, rytím, a vo veľkej obľube je používanie pravých i umelých drahokamov.

Umenie

Umenie v starovekom Egypte podliehalo idealizácii, ktorá súvisela s jeho previazanosťou s náboženským životom. Hoci umelci boli považovaní iba za remeselníkov, dostávalo sa im väčšej úcty, pretože ich diela mali moc pretrvať do večnosti a sprostredkovávali kontakt so svetom bohov. Egypťania verili, že umelecké predmety, obzvlášť sochy, tým, že boli vytvorené, sa stávajú živými a prislúcha im patričná nadprirodzená moc. Z tohto dôvodu dostávala každá socha svoje meno, tak ako živá osoba, ktorú reprezentovala na tomto svete. V egyptských hrobkách jestvovala špeciálna komora, serdáb, určená pre sochu jej majiteľa. V tejto soche podľa Egypťanov sídlilo ka, keď sa vracalo do hrobu odpočívať.

                                                            Počas viac než troch tisícročí trvania Egypta sa jeho umelecké postupy takmer vôbec nezmenili. Jeho typické prvky možno zachytiť už na sochách faraóna Chasechemueja z 27. storočia pred n. l. Egyptské maliarstvo a sochárstvo tiež, napriek stykom Egyptu s inými kultúrami, nepodliehalo takmer vôbec cudzím vplyvom.

Hoci na hrobových malbách vidíme, že umelci v starovekej ríši dokázali veľmi živo zobrazovať témy každodenného života, ich diela sú štylizované. Obzvlášť v prípade faráonov a bohov podliehali témy prísnej strnulosti, akú vyžadovala formalita udalostí. Ľudia boli zobrazovaní vždy z profilu, s oboma ramenami viditeľnými a trupom stáčajúcim sa z en face do profilu. Osoby boli vždy zobrazované v strednom alebo mladom veku a s istou dávkou idealizácie, tak ako mali byť zachované pre večnosť. Rozmery ľudí nezodpovedali skutočnosti, ale ich relatívnej dôležitosti – dôležitejší bohovia boli kreslení väčší ako menej dôležitý, faraóni väčší ako ich poddaní a významný členovia rodiny väčší ako deti, sluhovia a otroci. Farby používané v egyptskom sochárstve a maliarstve mali tiež presne určený, symbolický význam. Perspektíva bola nahradzovaná vzájomným prekrývaním objektov alebo ich radeniu nad seba. Na niektorých hlinených črepoch, ktoré maliari používali ako skicáre, však máme zachované postavy načrtnuté realisticky a s perspektívou. Scény, ktoré nasledovali za sebou, boli radené vodorovne v tzv. registroch, pričom ich zvyčajne bolo nad sebou umiestnených niekoľko. 

Náboženstvo

Náboženstvo starovekého Egypta je komplexný súbor predstáv týkajúcich sa mytológie a spoločenských javov v staroegyptskej spoločnosti, akými boli normy správania, prechodové obrady alebo zvyklosti.

Pri jeho skúmaní čerpajú egyptológovia zo záznamov zachovaných na papyroch a pamätných doskách - mýtus o Ptahovi je tak zapísaný na tzv. Šabakovom kameni - zo súboru pohrebných textov a výzdoby hrobiek a v neskoršom období z diel gréckych a rímskych autorov rovnako ako z archeologických nálezov. Napriek tomu zostávajú v našom porozumení egyptského náboženstva veľké medzery, ktoré bude treba doplniť na základe ďalších výskumov.

Mytológia sa dotýkala už počiatkov starovekého Egypta, jeho zjednotenia faraónom Menim, ku ktorému došlo približne okolo roku 3000 pred Kr. Identita zjednotiteľa nie je presne známa, pretože pod označením Meni sa môže ukrývať viacero panovníkov - Narmer, Hor-Aha alebo Chasechemuej, či dokonca niektorý zo skorších vládcov. Podľa samotných Egypťanov im vládli v najstarších dobách vládcovia božského pôvodu, polobohovia a ešte skôr samotní bohovia, o tom rozpráva tzv. Kráľovský mýtus.

Starovekí Egypťania nerobili veľký rozdiel medzi posvätným a profánnym, pretože verili, že v ich živote sa uplatňuje dvojica kozmických princípov maat a istef v neustálom kozmickom zápase. Maat (neskôr ako bohyňa Maat) predstavoval poriadok, spravodlivosť, ekonomickú aj spoločenskú stabilitu. Princíp istef bol jeho protikladom - chaos, rozvrat štátu, napadnutie nepriateľmi, nízke záplavy, sucho a hladomor. V období pozemskej vlády bohov jestvoval v celej zemi maat, ale ľudia boli, aspoň podľa niektorých zdrojov, príčinou rozvratu. Kozmickú rovnováhu bolo potrebné opätovne nastolovať prostredníctvom rituálov. Faraón, vtelenie boha na zemi, bol ručiteľom za božský poriadok maat - mal sa starať o bezpečie zeme, právo a v neposlednej rade aj o poriadne záplavy, ktoré mal ovplyvňovať svojim božským zásahom. V Starej ríši sa stretávame s predstavou cyklického ponímania dejín, kedy prirodzene dochádza k striedaniu maat a istef, ale tento motív akéhosi mileniarizmu je zatlačený do pozadia v neskorších obdobiach, kedy sa stávajú z božstiev istefu (Sutech) výslovne negatívne postavy.

Egypt bol podľa mýtogeografie jeho obyvateľov stredom sveta. Egypťania sa považovali za stádo boha Réa a dokonca za jediných skutočných ľudí (pre iných ľudí ani nepoužívali označenie človek). V egyptskej literatúre sa opakovane objavuje silný vzťah Egypťanov k vlastnej krajine a ich túžba zomrieť tu, pretože, ako verili, iba tak môžu dosiahnuť v poriadku druhý svet.

Egyptská mytológia nie je len súhrnom predstáv o bohoch, ktoré sú súčasnému človeku asi najznámejšie a najprístupnejšie. Možno v nej rozoznať niekoľko významnejších okruhov:

  • etiologické mýty o pôvode sveta, bohov, ľudí a jednotlivých miest
  • kráľovský mýtus týkajúci sa postavenia faraóna, legitimizácie jeho moci a následníctva
  • mýty týkajúce sa podsvetia a posmrtného života

Panteón

Predstava o jednoliatom egyptskom panteóne hierarchizovaných bohov vznikla pod vplyvom rímskych a gréckych božských rodokmeňov. Egypťania v skutočnosti nikdy nevnímali celé spektrum svojich božstiev, nesnažili sa ich klásť na rovnakú úroveň a zvyčajne sa obmedzili na uctievanie niekoľkých málo bohov. V každom egyptskom kraji, nome, zvyčajne prevládal kult jedného božstva, ktoré bolo pôvodným ochranným idolom z preddynastických čias či sem neskôr bolo importované. Niektoré nomy boli známe ako územia patriace niektorému z bohov. Obrady a zvyklosti spojené s egyptskými bohmi sa kraj od kraja výrazne líšili a niekedy dokonca spôsobovali nevraživosť. Napríklad vo Fajjúmskej oáze bol krokodíl považovaný za posvätného a bol tu držaný jeden posvätný kus, ale v iných oblastiach bol ten istý plaz lovený pre mäso.

  • Amon - boh-stvoriteľ podľa Tébskej kozmogónie a najvyšší boh počas Novej ríše

  • Anuket - lokálna bohyňa Nílu

  • Anup (Anubis) - boh-balzamovač a jedno z podsvetných božstiev

  • Apop - kozmický had, zosobnenie síl chaosu

  • Aton - "slnečný disk", monoteistický boh faraóna Achnatona

  • Atum - starší boh-stvoriteľ

  • Bast - ochranná bohyňa Dolného Egypta

  • Bes - trpasličí bôžik

  • Eset (Izis) - archetyp bohyne-matky, manželka Usirea a bohyňa kúziel a života

  • Geb – boh Zeme, otec tretej generácie bohov

  • Hapi - boh rieky Níl

  • Hathor- bohyňa-matka a bohyňa lásky

  • Heket - bohyňa plodnosti

  • Hor (Horus) – syn Usira a Eset, archetyp boha-kráľa

  • Imhotep - boh-divotvorca, pôvodne vezír faraóna Džosera

  • Cheprér - boh slnečného kotúča

  • Chnum - boh nílskeho prameňa a stvoriteľ ľudí

  • Chons - boh mesiaca

  • Chontamentej - boh pohrebiska v Abyde

  • Maahes - boh vojny

  • Maat - bohyňa pravdy a poriadku

  • Menhit - bohyňa vojny

  • Mereteseger - bohyňa pohrebiska v Údolí kráľov

  • Min - boh plodnosti

  • Moncev - sokolí boh vojny

  • Mut - bohyňa-matka

  • Nebtet – Sutechova manželka, sprievodkyňa zosnulých

  • Nechbet - ochranná bohyňa Horného Egypta

  • Neit - bohyňa-matka

  • Nun - prvotné vody

  • Nut – bohyňa neba, matka tretej generácie bohov

  • Ptah – boh-stvoriteľ podľa memfidskej kozmogónie, boh remeselníkov a umelcov

  • (Ra) - slnečný boh-stvoriteľ

  • Rešep - boh vojny, pôvodne zo Sýrie

  • Sechmet - ochranná bohyňa Horného Egypta

  • Sešat - bohyňa pisárov

  • Sobek - boh Nílu

  • Sokar - jedno z podsvetných božstiev

  • Sutech (Seth) - boh púšte a chaosu, Usireov protivník

  • Šov – boh vzduchu a otec druhej generácie bohov

  • Tefnut – bohyňa vlhkosti a matka druhej generácie bohov

  • Thovt (Džebuti) – boh múdrosti, písma a mesiaca

  • Tweret - bohyňa pôrodu

  • Usire (Oziris) – chtónický boh podsvätia, plodnosti a znovuzrodenia

  • Vadžet - dolnoegyptská ochranná bohyňa

  • Wepwawet - hornoegyptský šakalí boh

Chronológia

O najstaršiu chronológiu egyptských dejín sa pokúsil už v 4. storočí pred n. l. egyptský kňaz a historik Manethó. V svojom diele Aigyptiaka uvádza faraónov rozdelených do 31 dynastii. Tento spôsob delenia používajú egyptológovia aj dnes. Okrem Manethónovho spisu sa moderná egyptská chronológia opiera o ďalšie písomné pramene egyptských dejín – hlavne Turínsky zoznam kráľov a Zoznam kráľov z Abydu, ktoré udávajú mená a roky panovania historických aj mytologických vládcov starého Egypta – a v posledných dobách aj o ďalšie metódy, napríklad datovanie pomocou peľových zŕn alebo synchronizáciou so záznamami iných kultúr.

Samotní Egypťania nepoužívali jednotné datovanie, ale určovali rok len podľa práve vládnúceho faraóna, čo sťažuje prácu egyptológov. To spolu s chýbajúcimi dokladmi z niektorých historických období spôsobuje, že sa jednotliví egyptológovia rôznia v určovaní rokov vlády jednotlivých panovníkov. Pri najstarších dejinách Egypta tak vzniká rozdiel medzi odlišnými chronológiami aj viac ako 400 rokov.

Dejiny starovekého Egypta sa štandardne delia na viacero období podľa toho, či bola zem pod nadvládou jedného vládnuceho rodu (Ríše) alebo rozdrobená na niekoľko menších kráľovstiev (Prechodné obdobia). Každé z týchto období je ďalej rozdelené do dynastii, ktoré zodpovedajú vláde kráľov spoločného pôvodu. V staroegyptských dejinách rozlišujeme nasledovné historické obdobia:vláde kráľov spoločného pôvodu. V staroegyptských dejinách rozlišujeme nasledovné historické obdobia:

 

  • Preddynastické obdobie je obdobie dejín Egypta zhruba medzi rokmi 5500/5300 a 3150/3000 pred Kr. Predchádzalo ranodynastickému obdobiu (archaickému obdobiu).

 

Podľa moderných dohadov sa ľudia objavovali v nílskom údolí už 200 000 rokov pred Kr. Títo prví Egypťania boli skupinami kočovných lovcov a zberačov, ktorý sa voľne pohyboval po území dnešnej Sahary, vtedy úrodnej krajine s bohatstvom zvere a rastlinstva. Dôkazy o osadách usadených poľnohospodárov máme až z obdobia okolo r. 6000 pred n. l. Táto kultúra nesie v sebe určité znaky, ktoré naznačujú, že sa mohlo jednať o priamych predkov starovekých Egypťanov.

 Tradične sa za preddynastické obdobie egyptských dejín považuje práve doba od vzniku prvých neolitických osád (6000 pred Kr.) po zjednotenie Egypta faraónom Narmerom (okolo 3150 pred Kr.) a založenie prvej dynastie. Pomenovanie „preddynastická“ však už dnes nie je považované medzi egyptológmi za úplne správne, pretože, ako ukazujú najnovšie výskumy, k zjednoteniu Egypta viedol skôr dlhodobý, postupný proces a Narmerovo vojenské víťazstvo bol len jeho posledným štádiom. Z tohto dôvodu sa hovorí o protodynastickej dobe alebo tiež o 0. dynastii, ktorá predchádzala prvej dynastii. Protodynastické obdobie pokrýva obdobie približne od r. 3250 do 3150 pred n. l.

Preddynastické obdobie bolo rozdelené na niekoľko kultúrno-historických období nazvaných podľa nálezísk, z ktorých pochádzajú nálezy. Toto delenie je pre nedostatok archeologického materiálu nepresné a slúži skôr pre orientáciu archeológov ako pre exaktné rozdelenie obdobia, počas ktorého sa nezávisle na sebe vyvíjalo v Egypte niekoľko kultúr.

Vývoj v preddynastickej dobe prebiehal podľa archeologických dokladov v Hornom a Dolnom Egypte nezávisle. Medzi oboma kultúrnymi okruhmi jestvovalo síce spojenie, ale len veľmi obmedzené, podobne ako spojenie medzi egyptským kultúrnym okruhom a civilizáciami Blízkeho východu.

Jednotlivé preddynastické obdobia v Dolnom Egypte sú:

  • Fajjúm – najstaršie sídliská približne z r. 5200 pred n. l vznikajúce okolo jazera vo Fajjúmskej oáze. Pestovanie špaldy, jačmeňa a ľanu na úrodnej pôde okolo jazera. Okrem toho lov veľkej zveri, rýb a mušlí z jazera. Pletenie rohoží a košíkov z rákosia, ručná výroba keramiky.
  • Merimda –pomerne veľké sídlisko v nílskej delte, ktoré vzniklo okolo r. 5000 pred n. l. Merimdská kultúra má niektoré prvky spoločné s fajjúmskou, mohli byť príbuzné. Doklady existencie domov zo sušených tehál. Podobne ako osada v Merimde mohli vyzerať aj ďalšie osady v nílskej delte, ktorá svojou úrodnosťou v tejto dobe musela lákať prvých roľníkov. O iných kultúrach však nemáme hmotné doklady, jednak preto, že boli pochované pod naplvenými nánosmi bahna počas tisícročí, jednak preto, že do dnešného dňa je delta husto obývaná, čo znemožňuje vykopávky.
  • El-Omárí – približne 4100 pred n. l., doklady už aj o chove dobytka.
  • Maádí – od r. 3800 pred n. l. Sídlisko na východnom brehu Nílu. Jeho poloha umožňovala obchod tak s osadami v Hornom Egypte ako s kultúrami v Sýrii a Palestíne. V Maádí sa tiež po prvý raz začala používať pri remeselnej výrobe meď zo Sinajského polostrova.

Počiatky preddynastických kultúr v Hornom Egypte sú asi o 700 rokov mladšie ako v Merimdská kultúra, ale napriek počiatočnému náskoku prebieha vývoj na severe pomalšie a Horný Egypt čoskoro získava prevahu nad Dolným Egyptom. Kultúrne okruhy Horného Egyptu sú:

  • badarijská kultúra (5000/4500/4300 - 4000/3800 pred Kr.)
  • nagádska kultúra (4400/4000 - 3200 pred Kr.)

0.dynastia

(asi 3250 - 3150 pred Kr.)

Nazývaná tiež Nakáda III. Strediskami nakádskej kultúry sú stále Nakáda a Nechen, pribúdajú k nim navyše mestá Abydos a Cenej (This). Počas tohto obdobia sa najprv králi z Nechenu (Hierakonpolu) a po nich králi z Abydu pokúšali získať vládu nad celým Horným Egyptom a ďalej zmocniť sa aj menej rozvinutého Dolného Egypta. K prvému pokusu o zjednotenie došlo pravdepodobne za vlády kráľa Škorpióna z hierkanopolskej dynastie, ale trvalo takmer sto rokov, než sa to podarilo Menimu, kráľovi z Abydu. Je považovaný za zakladateľa prvej dynastie a zjednoteného starovekého Egypta.

 

  • Archaické obdobie alebo archaická doba alebo obdobie cenejských (čenejských) dynastií alebo tinitská ríša je obdobie dejín Egypta zodpovedajúce 1. a 2. dynastii (teda asi 3150/3000 - 2700/2600 pred Kr.).

     

 Niekedy medzi rokmi 3150 a 3100 pred Kr. sa podarilo jedinému vládcovi z Abydu zlomiť nezávislosť Dolného Egypta a zjednotiť Egypt od nílskej delty po prvý katarakt pri Asuáne. Podľa egyptského historika Manethóna bolo jeho meno Meni. Tento kráľ by mohol byť tou istou osobou ako Narmer z Narmerovej palety alebo vládca známy pre historikov ako Hor-Aha, nedostatok dokladov z tej doby a zmätenosť neskorších prameňov však znemožňujú presne určiť panovníkovu identitu. S istotou možno povedať len, že od zjednotenia prijali faraóni titul nebtej (Obe pani), ktorý sa vzťahuje na hornoegyptskú Nechbet a dolnoegyptskú Vadžet, ochranné bohyne dvoch zemí.

 Podľa Herodota založil Meni na pomedzí Horného a Dolného Egypta nové mesto, Memfis, ktoré sa stalo hlavným mestom zjednoteného kráľovstva, hádam preto, aby vybudovaním nového sídla Meni posilnil svoju autoritu a z bližšieho Memfisu mohol účinnejšie zasahovať proti odporu v Dolnom Egypte. Ako sa zdá, za jeho života a za vlády jeho nástupcov nebola jednotnosť Egypta istou záležitosťou a faraóni mnohokrát museli potláčať snahy o odtrhnutie delty až do nástupu 3. dynastie. K ich politike voči Dolnému Egyptu patrilo prijímanie severských princezien za hlavné manželky a výstavba kráľovských hrobiek v Hornom aj Dolnom Egypte.

Za ôsmych kráľov prvej dynastie a ďalších ôsmych kráľov dynastie druhej došlo v Egypte k všeobecnému rozvoju. Už pred Meniho zjednotením mali Egypťania svoju úradnícku vrstvu. Počas archaickej doby sa z úradníkov stal nástroj, ktorý dokázal udržať Egypt jednotný. Na konci 2. dynastie máme zmienky o výkonnom štátnom aparáte a o stabilnej zemi. Poľnohospodárstvo dokázalo vyprodukovať nadbytok potravín, ktoré boli predmetom obchodu so Sýriou a Palestínou. Piaty kráľ 1. dynastie, Den, za ktorého dosiahla svoj vrchol, podnikol vojenské ťaženie na Sinaj a zmocnila sa tamojších dolov.

Bohatstvo Egypta, ktorý bol navyše chránený púšťou a o to bezpečnejší, podnietilo rozvoj písomníctva, umení aj remesiel. Začali sa vyrábať umelecké nádoby z rôznych druhov nerastov, predmety z tepanej aj odlievanej medi a vďaka objavu čapovaného spoju aj drevený nábytok a lode. Za vlády posledného kráľa 2. dynastie, Chasechemueja, došlo k pokroku v sochárstve. Jeho sochy, ktoré sa našli v Hierkanopoli, majú už typickú egyptskú podobu a stali sa vzorom pre zobrazovanie panovníka po nasledujúce tisícročia.

1.dynastia

(asi 3100 - 2890 pred Kr.)

2.dynastia

(asi 2890 - 2686 pred Kr.)

Z obdobia druhej dynastií máme málo záznamov a nevieme s istotou určiť ani mená vládnúcich faraónov. Podľa Manethóna sídlili v tomto období faraóni v meste Tinis (Čenej), ale minimálne prvý traja vládcovia dynastie boli pochovaní v Sakare, čo naznačuje, že sa mocenské centrum ríše presunulo do Memfidy. Posledný faraón dynastie, Chasechemuej, je jediný, o ktorom máme presnejšie záznamy. Mnohí egyptológovia čítajú jeho meno ako Dve sily sú korunované, čo by mohlo naznačovať, že za jeho vlády došlo k znovuzjednoteniu Egypta. Podľa niektorých to bol dokonca Chasechemuej, ktorý definitívne zjednotil Egypt, nie jeho predchodcovia.

  
  • Stará ríša je obdobie dejín starovekého Egypta zodpovedajúce 3. až 6. dynastii, u niektorých autorov však zahŕňa aj 7. a 8. dynastiu.

 

Egypťania Starej ríše boli ľudia izolovaní od iných civilizácií morom a púšťou, čo ovplyvnilo ich myslenie. Cudzinci boli v Egypte v tomto období zriedkavosťou a Egypťania pre nich nepoužívali pomenovanie ľudia, remec. Toto označenie mali vyhradené pre seba, pretože verili, že jedine oni majú výhradné právo na posmrtný život. Navyše už za Starej ríše dosiahol Egypt takmer úplnú hospodársku sebestačnosť, čo ešte viac znižovalo jeho potrebu stýkať sa s inými kultúrami. Až do vpádu Hyksósov počas Druhého prechodného obdobia nebol Egypt vážnejšie nikdy ohrozený a neexistovala v ňom ani stála armáda.

3.dynastia

(asi 2686 - 2613 pred Kr.)

Prvý významný faraón Starej ríše, a 3. dynastie, bol Džoser, ktorý vydal príkaz na výstavbu pyramídy na pohrebisku memfidských vládcov v Sakkáre (ide o tzv. Džóserovú stupňovitú pyramídu). Túto pyramídu údajne postavil Džóserov vezír Imhotep, ktorý týmto činom dosiahol takú slávu, že bol, ako jediný človek, s výnimkou faraónov, po svojej smrti zbožštený.

 Práve v tomto období sa pôvodne samostatné egyptské mestské štáty začali nazývať nomy a ich jediným vládcom sa stal faraón. V dôsledku toho boli prinútení, nie bez odporu, miestni vládcovia stať sa faraónovými správcami alebo vyberačmi daní. Faraóni tejto éry boli uctievaní ako bohovia, pretože Egypťania verili, že zabezpečuje každoročné záplavy na Níle, tak potrebné pre úrodu Podľa predstáv vtedajších Egypťanov bol čas cyklický a faraón zabezpečoval neprerušený beh týchto cyklov.

4.dynastia 

(asi 2613 - 2494 pred Kr.)

Za štvrtej dynastie dosiahla kráľovská moc vládcov Starej ríše vrchol. Založil ju Snofrevom, snáď syn vedľajšej manželky posledného faraóna predošlej dynastie, Huneja. Snofrev použil na výstavbu svojich pyramíd viac kamenia ako ktorýkoľvek iný faraón. Nechal postaviť celkom tri pyramídy: pyramídu neznámeho účelu v Mejdúme (prvá pravá pyramída), slávnu Zalomenú pyramídu v Dášure a malú Červenú pyramídu, tiež v Dáhšure.

 Snofrevov nástupca bol jeho syn Chufu, ktorý vystaval Veľkú pyramídu v Gíze. Neskoršie pramene ho popisujú ako krutého tyrana, ktorý uvalil na svojich poddaných povinnosť hrdlačiť na stavbe jeho pyramídy. Po Chufuovej smrti sa jeho dvaja synovia Dždedefra a Chafre pravdepodobne svárili o moc. Chafre dal postaviť druhú pyramídu a podľa tradície aj Sfingu v Gíze. Nedávne prehodnotenie prameňov ale dokladá skôr, že Sfinga bola postavená Džedefrom ako pamätník Chufuovi.

Ďalšími kráľmi štvrtej dynastie boli Menkaure, ktorý dal postaviť najmenšiu pyramídu v Gíze, a Šepseskaf.

Od 4. dynastie sa tiež faraóni, ktorí boli dosial spájaní skôr s bohom Horom, začali zbližovať s kultom boha Réa. Na znamenie toho, že kráľ vládne všetkému, čo obsiahne Ré (slnečný kotúč), začali faraóni používať pre zapisovanie svojho mena kartuše.

5.dynastia

(asi 2494 - 2345 pred Kr.)

 Prvým faraónom 5. dynastie bol Veserkaf, ktorý začal mnohé reformy. Tie, ako sa neskôr ukázalo, podryli autoritu faraóna aj centrálnej moci. Po jeho smrti začalo dochádzať k vnútorným nepokojom, kedy sa mocní nomarchovia, správcovia nom, nepatriaci do kráľovskej rodiny, snažili získať samostatnosť. Zhoršujúce sa nepokoje rozložili jednotný štát a znemožnili centralizovanej vláde efektívne fungovať. Jedným z dôsledkov bolo zníženie poľnohospodárskej produkcie a následné hladomory. Ďalšími faktormi, ktoré viedli k úpadku kráľovskej moci, boli rozsiahle budovateľské projekty predošlej dynastie, ktoré vyčerpali tak finančné ako ľudské zdroje Egypta, a tiež zvyšujúce sa množstvo zádušných chrámov, ktoré bolo treba vydržiavať z kráľovskej pokladnice. Tým, že vládca obdarovával tieto inštitúcie tiež posilňoval kňazstvo na úkor vlastnej moci.

Posledným úderom Egyptu bolo dlhotrvajúce sucho, ktoré zasiahlo oblasť severovýchodnej Afriky v rokoch 2200 až 2150 pred n. l. a viedlo k neobvykle nízkym záplavám na Níle. Výsledkom bolo zrútenie Starej Ríše, po ktorom nasledovalo obdobie hladomorov a nepokojov. O poľutovaniahodnom stave zeme počas hladomoru vieme z nápisu v hrobe Ankhtifa, nomarcha z počiatku Prvého prechodného obdobia.

6.dynastia 

(asi 2345 - 2181 pred Kr.)

Dynastiu založil Teti, ktorý si vzal za manželku Iput, možno dcéru faraóna Unasa, posledného vládcu 5. dynastie. Medzi ďalších významnejších faraónov dynastie patria Pepi II., ktorý údajne vládol 94 rokov, najdlhšie počas dejín Egypta, a Nitikret (známa aj pod gréckym menom Nitokris), psledná vládkyňa dynastie, o ktorej sa niektorí domnievajú nielen to, že bola prvou ženou na egyptskom tróne, ale vôbec prvou vládnúcou ženou na svete.

Počas panovania šiestej dynastie boli vyslané výpravy do Wadi Maghara na Sinaji, aby tu dolovali tyrkys a meď, a tiež výpravy do baní v Hatnube a Wadi Hammamut. Faraón Džedkara vyslal obchodnú karavánu na juh do Puntu a na severe do Byblu a Pepi I. dokonca nadviazal styky s Eblou.

Manethó uvádza, že králi tejto dynastie vládli z Memfidy (egyptsky Mennofer), čo potvrdili aj archeológovia.

   Rástúci počet životopisných nápisov v nekráľovských hrobkách v tomto období, rozširuje naše vedomosti o Egypte, ktoré sa dovtedy zakladali len na formálne strnulých oslavných záznamoch vládcov. Tak sa dozvedáme napríklad o neúspešnom palácovom prevrate namierienom proti Pepimu I. Tiež si môžeme prečítať list napísaný mladým kráľom Pepim II., tešiacim sa, že jedna z jeho výprav sa vráti s tancujúcim pygmejom zo zeme Jam nachádzajúcej sa južne od Núbie.

Podobné nápisy v nekráľovských hroboch sú jedným z dokladov rastúcej moci šľachty, ktorá naďalej podrývala autoritu kráľov. Predpokladá sa, že po smrti staručkého Pepiho II. sa jeho vazali cítili natoľko silnými, aby sa postavili autorite jeho nástupcov, čo viedlo k rýchlemu koncu Starej Ríše. 

 

  • Prvé prechodné obdobie je obdobie staroegyptských dejín medzi koncom Starej a začiatkom Novej ríše. V závislosti na tom, ktorú dynastiu považujú historici za definitívne uzavierajúcu Starú ríšu, či šiestu alebo ôsmu, do Prvého prechodného obdobia spadajú siedma, ôsma, deviata, desiata a z veľkej časti jedenásta dynastia.

 

Rozpad Starej ríše

Posledné desaťročia Starej ríše bolo poznamenané hladomormi a slabnúcou ústrednou mocou. Podľa jednej teórie spôsobilo v tomto období globálne ochladenie podnebia zníženie zrážok v Egypte, Etiópii a Východnej Afrike a tie zas viedli k neočakávaným, katastroficky nízkym záplavám na Níle. Výsledkom bol hladomor a následne „pád“ Starej ríše.

Posledný faraón 6. dynastie bol Pepi II. (alebo možno Nitokris). Pepi mal 6 rokov, keď nastúpil na trón a údajne až 100 rokov, keď zomrel. Vládol celkom 94 rokov, dlhšie, než ktorýkoľvek vládca v dejinách. Posledné roky jeho vlády boli poznačené neschopnosťou kvôli Pepiho pokročilej starobe. Po jeho smrti nasledovala dlhá doba nepokojov.

Egypt v období chaosu

 Hoci nemáme takmer žiadne záznamy z prechodného obdobia, zachovalo sa množstvo fiktívnych textov známych ako Žalospevy z prvých rokov nasledujúcej Strednej ríše. Tieto nám poskytujú obraz o tom, čo sa dialo v dobách chaosu. Niektoré z textov hovoria o rozpade poriadku, iné sa zmieňujú o vpáde „ázijských lukostrelcov“. Všetkým žalospevom je vlastný motív krajiny, v ktorej bol rozvrátený prirodzený poriadok ľudskej spoločnosti i prírody. Jedna obzvlášť zaujímavá pasáž hovorí o dobe, kedy bolo obyvateľstvo zaťažené vysokými daňami, aj keď hladina Nílu bola nezvyčajne nízka: Vyschnutá je egyptská rieka, môžeš ju prejsť suchou nohou. Vysoké dane poukazujú na zlyhanie centralizovanej moci, ktorá by určovala výšku dávok.

Je tiež vysoko pravdepodobné, že k vylúpeniu všetkých pyramíd a pohrebných komplexov došlo v tomto období (Tí, ktorí boli pochovaní v hrobkách, sú vyvrhnutý na oči). K tomuto obrazu sa vracajú viaceré zo Žalospevov. Ešte očividnejšie sú stopy po rabovaní patrné na začiatku Strednej Ríše, kedy sa stretávame s múmiami ozdobenými ochrannými amuletmi patriacimi výlučne k pyramídam 6. dynastie 

 

 

 

7. a 8. dynastia

(asi 2181 - 2125 pred Kr.)

O 7. a 8. dynastii nám chýbajú detailnejšie záznamy, nevieme dokonca ani koľko kráľov vládlo v tomto období a aké boli presne ich mená. Manethó rozlišuje medzi 7. a 8. dynastiou, ale je možné, že všetci vládcovia v tomto období Prechodnej doby spadali do jednej dynastie. Niektorí egyptológovia dokonca považujú siedmu dynastiu za úplne fiktívnu.

Prvých päť vládcov uvádzaných v siedmej dynastii má trónne meno Pepiho II., Neferkare, čo by mohlo poukazovať na to, že sa považovali za nástupcov 6. dynastie. Z kráľov osmej dynastie jedine Qakare Ibi je spájaný s nejakou monumentálnou stavbou. Jeho pyramída bola nájdená neďaleko pyramídy Pepiho II. v Sakare.

Siedma a osma dynastia sídlila v Memfide. Nakoniec bola zvrhnutá deviatou dynastiou z mesta Herakleopolis Magna. 

 

 

9. a 10.dynastia

(asi 2160 - 2025 pred Kr.)

O vládcoch deviatej a desiatej dynastie vieme len o málo viac ako o ich predchodcoch. Ich sídlom bolo mesto Herakleopolis Magna, kde založil 9. dynastiu Meryibra. Následníckej 10. dynastia odvodzujúcich svoj pôvod od faraóna menom Akhtoj sa podarilo okolo roku 2160 pred Kr. obnoviť poriadok v Dolnom Egypte. V tej iste dobe konkurenčný rod sídliaci vo Vesete (11. dynastia) zjednotil Horný Egypt. K nevyhnutnému stretu došlo okolo roku 2055 pred n. l., 10. dynastia bola porazená a vládca z vésetského rodu, Mentuhotep II., získal celý Egypt pod svoju vládu.

 

 

11. dynastia

(asi 2055 - 1985 pred Kr.)

V uvádzaní počtu kráľov a dĺžky ich vlády sa Manethó a ďalšie pramene nezhodujú. Podľa autora Aegyptiak 11. dynastia pozostávala zo 16 kráľov, ktorý vládli spolu 43 rokov. Nápisy z obdobia 11. dynastie spolu s Turínskym zoznamom kráľov tomu odporujú a zhodne uvádzajú, že do dynastie patrili siedmi králi, ktorí vládli celkom 143 rokov. Všetky záznamy však umiestňujú sídlo dynastie do Téb (Veset).

Práve 11. dynastia dokázala po období vnútorných nepokojov zjednotiť Egypt a stala sa tak prvou dynastiou Strednej ríše (hoci niektorými je radená ešte do prechodnej doby). Svoj pôvod odvodzuje od tébskeho nomarchu, „Intefa Veľkého, syna Ikuovho“, o ktorom sa zmieňujú mnohé z prameňov tej doby. Za prvého kráľa dynastie je však považovaný až Intefov nástupca, Mentuhotep I.

Nápis vytesaný za vlády Intefa II. dokazuje, že bol prvým z dynastie, kto si mohol nárokovať vládu nad celým Egyptom. Tento nárok priviedol tébsku dynastiu do konfliktu s jej súčasníkmi, vládcami z desiatej dynastie sídliacich v meste Herakleopolis Magna. Intef podnikol niekoľko ťažení na sever a zmocnil sa dôležitej abydskej nomy. Prerušované boje medzi dynastiami pokračovali do 14. roku vlády Mentuhotepa II., kedy boli herakleopolskí králi porazení a 11. dynastia mohla začať upevňovať svoju vládu nad Egyptom.

Vládcovia 11. dynastie obnovili vplyv Egypta na jeho susedov v Afrike a na Blízkom východe. Mentuhotep II. vyslal znova výpravy do Fenície, aby tu získali cédrove drevo. Mentuhotep III. vyslal výpravu z Koptu na juh do zeme Punt.

Vláda posledného faraóna dynastie a teda aj jej koniec zostáva zahalený tajomstvom. Záznamy z toho obdobia spomínajú „sedem prázdnych rokov“, ktoré nasledovali po smrti Mentuhotepa III. a korešpondujú s vládou Mentuhotepa IV. Súčasní egyptológovia stotožňujú jeho vezíra Amenemhata s Amenemhatom I., prvým kráľom 12. dynastie, a hovoria o palácovom prevrate, ktorým sa Amenemhat dostal na trón. Jediné s istotou známe detaily Mentuhotepovej vládu sú dve obzvláštne znamenia, ktorých sa dostalo vezírovi Amenemhatovi v dole vo Wadi Hammamat.

 

  • Stredná ríša je obdobím dejín starovekého Egypta počínajúce zjednotením Egypta faraónmi z 11. dynastie a končiace 14. dynastiou, trvajúce od roku 2030 pred n. l. do roku 1640 pred n. l. (alebo 2061 až 1785 pred n. l.). 

 

So zaradením dynastii do Strednej ríše majú egyptológovia ťažkosti, jednak preto, že časť vládcov 11. dynastie nevládla nad celým Egyptom, a teda spadá ešte do predošlého Prechodného obdobia, jednak preto, že počínajúc 13. dynastiou sa začínajú do Egypta sťahovať kmene z Blízkeho východu, ktoré krajinu ovládli počas nasledujúceho Druhého prechodného obdobia ako Hyksósovia. Faraóni 13. dynastie postupne strácali vládu nad celým Egyptom, takže panovníci 14. dynastie už vládli len nad nílskou deltou. Kniežatá Hyksósovi sami založili 15. a neskôr 16. dynastiu.

12. dynastia

(asi 1985 - 1795 pred Kr.)

Dvanásta dynastia je považovaná za vrchol Strednej ríše. Podľa Manethóna sídlila vo Vesete (Tébach), ale z dobových záznamov vyplýva, že prvý kráľ dynastie presunul hlavné mesto do nového mesta nazvaného Amenemhat-itj-tawy („Amenemhat, Uchvatiteľ Dvoch zemí“), nazývaného pre zjednodušenie len Itjtawy. Mesto dosiaľ nebolo objavené, ale predpokladá sa, že sa nachádza neďaleko Fajjúmu, pravdepodobne blízko kráľovského pohrebiska v Lišt.

Postupnosť panovníkov 12. dynastie je najzachovalejším záznamom o faraónoch až do Novej Ríše. Ich poradie a dĺžku vlády poznáme z dvoch zoznamov, jedného z Abydu a druhého zo Sakkáry, a tiež z Manethónových Aigyptiak. Navyše došlo za vlády Senvosreta III. k prekrytiu egyptského datovania s nám známym historickým dátumom, čo umožňuje veľmi presne zaradiť udalosti, ku ktorým došlo za tejto dynastie.

Dynastia bola založená Amenemhatom I., vezírom posledného faraóna predošlej dynastie, Mentuhotepa IV.. V prvých rokoch svojej vlády musel Amenemhat čeliť určitému odporu k svojej vláde, ktorý vyvrcholil pokusom o jeho zavraždenie. Aby svoju moc legitimizoval, nechal vytvoriť niekoľko propagandistických dokumentov, ktoré mali ospravedlniť jeho nástup k moci. Najznámejším z nich je tzv. Nefertejovo proroctvo, zasadené do doby faraóna Snofreva, ktoré predpovedá Amenemhatovo zázračné narodenie a jeho nástup k moci. Túto politiku využívala s úspechom celá 12. dynastia. K ďalším osvedčeným ťahom 12. dynastie patrilo spoluvládcovstvo faraóna s korunným princom, ktoré dokázalo zabezpečiť po celú dobu trvania dynastie hladký prechod moci z otca na syna.

Amenemhatove armády sa vypravili na juh až k Druhému nílskemu kataraktu a na Blízky východ, kde obnovil diplomatické styky s Byblom a vládcami Egejského mora. Jeho syn Senvosret I. pokračoval v otcových úspechoch výpravou k Tretiemu nílskemu kataraktu. Ďalší vládcovia dynastie sa spokojili s mierovou politikou a až do vlády Senvosreta III. sa mohli tešiť z prekvitajúceho obchodu a dávok plynúcich do kráľovskej pokladnice.

Keď Senvosret III. zistil, že Núbia sa začala vzpierať nadvláde počas vlády predchádzajúcich kráľov, vyslal do nej drobné vojenské výpravy. Navyše vyslal výpravu aj do Stredomoria. Tieto ťaženia dali vzniknúť legende o mocnom bojovníkovi Sesostrisovi, príbeh ktorého sa objavuje u Manethóna, Herodota aj Diodora Sicilského. Tento údajný vojvodca nielenže pokoril zeme, ktoré si podmanil aj Senvosret III., ale dobyl aj Áziu a prešiel do Európy, aby sa zmocnil aj Trákie. Senvosret vybudoval v oblasti 2. kataraktu sieť jedenástich veľkých pevností, ktoré chránili egyptskú južnú hranicu.

Senvosretov nástupca Amenemhat III. pokračoval v jeho výbojnej politike. Amenemhatom sa však dynastia z veľkej časti vyčerpala a narastajúce ťažkosti musela riešiť posledná vládkyňa, kráľovne Sobekneferu. Amenemhat zostal v pamäti ľudí vďaka svojmu zádušnému chrámu v Haware známemu Herodotovi, Diodorovi aj Strabónovi ako Labyrint. Za jeho panovania bol tiež po prvý raz využívaný močiarnatý Fajjúm.

Faraóni 12. dynastie vstúpili do dejín ako prví známi stavitelia kanálu vedúceho Wadi Tumilat. Neskôr ho obnovil kráľ Necho II. a perzský kráľ Dários. Z obdobia 12. dynastie tiež pochádzajú niektoré z najznámejších literárnych diel starovekého Egypta, medzi inými aj Príbeh o Sinuhetovi odohrávajúci sa za vlády Senvosreta I., z ktorého bolo objavených niekoľko sto opisov. Ďalej sem patrí veľký počet didaktických diel, ako napríklad Rady Amenemhatove, Príbeh výrečného roľníka alebo Rozhovor muža s vlastnou dušou.

 

13. a 14. dynastia

(asi 1795 - 1650 pred Kr.)

Okolo roku 1800 pred n. l. 12. dynastiu, za ktorej Stredná ríša dosiahla svoj vrchol, nahradila omnoho slabšia 13. dynastia. Oba panovnícke rody vládli z Itjtawy neďaleko Memfidy a Lištu v nílskej delte, avšak faraóni 13. dynastie si nedokázali udržať vládu nad celým Egyptom. V písomných záznamoch z neskorších období je vláda 13. dynastie označovaná ako obdobie úpadku a chaosu. Ako sa však zdá, táto doba mohla byť pokojnejšia ako sa predpokladalo, keďže centrálna vláda v Itj-tawy neďaleko Fajjúmu pretrvala po väčšinu dynastie a Egypt bol relatívne stabilný. Nanešťastie je ťažké presne datovať 13. dynastiu, pretože sa z tohto obdobia zachovalo len málo pamiatok. Mená mnohých faraónov poznáme iba zo zlomkov nápisov alebo z kamenných skarabov s ich kartušami. Merneferre Aj (vládol okolo roku 1700 pred n. l.) bol posledným kráľom dynastie, ktorého meno sa spomína na niektorej stavbe.

Práve v čase jeho smrti sa rodu miestnej aristokracie z Xoisu, mesta v močaristej západnej časti delty, sa podarilo oddeliť od centrálnej vlády a vytvoriť 14. dynastiu. Rozpad štátu sa ešte viac urýchlil po smrti Neferhotepa I.. Poslední králi 13. dynastie sa zdajú byť už len bábkovými panovníkmi, ktorých ovládal mocný rod vezírov. Je možné, že kráľovský úrad mohol byť v tejto dobe obsadzovaný na základe voľby ak doň králi neboli priamo dosadzovaní. Jeden z panovníkov, Wahibre Ibiau, mohol byť dokonca bývalým vezírom. Sám Merneferre Aj pravdepodobne už nebol viac než obyčajným vazalom hyksóskych kniežat. Jeho nástupcovia si udržali stále bezvýznamnejší titul približne do roku 1633 pred n. l.

Po tom, ako vládcovia dovolili, aby poľavila ostražitosť vojenských posádok v južných pevnostiach a postupne odtiaľ vojakov sťahovali, zmocnil sa ich rozpínajúca sa núbijský štát Kuš.

 

  • Druhé prechodné obdobie sa označuje doba medzi Starou a Novou ríšou, kedy staroveký Egypt upadol opäť do zmätku a rozpadol sa na viacero kráľovstiev. Táto doba je najväčšmi známa vpádom ázijských Hyksósov do Egypta, kde založili 15. a 16. dynastiu.

     

15. a 16. dynastia

(asi 1650 - 1550 pred Kr.)

Za vlády Sobekhotepa IV., sa po prvýkrát objavili v Egypte Hyksósovia a okolo roku 1720 pred n. l. sa zmocnili mesta Avaris v nílskej delte (dnes Tell ed-Dab´a). Obraz „invázie“, ako ho podávajú tradičné pramene, sa zachoval v Manethónovom spise Aegyptiaka spísaných za vlády Ptolemaia II. Filadelfa v 4. st. pred n. l. Podľa Manethóna Hyksósovia vedení Salitisom, zakladateľom 15. dynastie, vtrhli do Egyptu za vlády istého „Tutimaia“ (ktorý bol stotožnený s Dudimosom I. zo 14. dynastie). Pätnástu dynastiu vystriedalo viacero hyksósmi ovládaných vazalských štátov. Tieto hyksóske kniežatá poznáme z nálezov kamenných skarabeov, na ktorých sú vytesané ich mená. Súčasní egyptológovia ich označujú ako 16. dynastiu.

Pätnásta dynastia vládnúca z Avarisu neovládala nikdy celý Egypt. Hyksósovia sa zdržiavali v severnej časti, keďže prišli zo severovýchodu. Podľa Turínskeho zoznamu kráľov vládla dynastia 100 aj niečo rokov a patrilo do nej šesť kráľov, ale ich mená ani presné poradie sú nejasné. Podľa niektorých egyptológov jestvovali dvaja králi s menom Apofis, ale to je hlavne preto, že sú známe dve rôzne prenomina tohto kráľa: Awoserre a Akenenre. Podľa Kima Ryholta obe mená označujú jednu a tú istú osobu, Apepiho I., ktorý vládol Egyptu niečo vyše 40 rokov (z celkových 100 aj niečo rokov, ktorých vládla 15. dynastia). Domnienka nie je úplne nepodložená, keďže aj takí slávni faraóni ako Ramesse II. a Seti II. používali počas svojej vlády dve prenomina.

 

17. dynastia

(asi 1650 - 1550 pred Kr.)

V čase kedy Memfida a Itj-tawy podľahli Hyksósom, vyhlásila vládnúca rodina egyptského pôvodu z Téb svoju nezávislosť na vazalskej dynastii z Itj-tawy a ustanovila sa za 17. dynastiu. Panovn9ci z tejto dynastie viedli nakoniec vojnu za oslobodenie Egypta a vyhnala Hyksósov nazad do Ázie. Poslední dvaja králi tébskej dynastie boli Sekenre a Kamose, ktorí podľa tradície uštedrili Hyksósom konečnú porážku. Kamoseho brat Ahmose založil 18. dynastiu, ktorou začína Nová ríša.

 

  • Nová ríša je obdobie dejín starovekého Egypta zodpovedajúce 18. - 20. dynastii (teda cca. 1552 - 1070 pred Kr.)

     

Možno v dôsledku cudzej nadvlády Hyksósov počas Druhého prechodného obdobia sa faraóni Novej ríše pokúšali vytvoriť nárazníkovú oblasť medzi Egyptom a Blízkym východom. Získané územia v Ázii, spolu s výbojmi v Núbii, priniesli Egyptu najväčší územný rozmach. Vážnymi súpermi ďalšieho postupu v Ázii sa stali až Chetiti, s ktorými museli Egypťania viesť niekoľko vojen o vládu nad Sýriou. Tento trend viedol za Novej ríše k niektorým významným zmenam v egyptskej spoločnosti. Po prvý raz sa stretávame v Egypte s profesionálnymi vojakmi. Tí neskôr hrali významnú úlohu v riadení štátu; príkladom môže byť faraón Haremheb z 18. dynastie, ktorý nebol urodzeného pôvodu a trón získal ako generál egyptských vojsk.

Podobne sa zmenila i úloha faraóna, ktorý už nebol len bohom na zemi a udržiavateľ božského poriadku, ale aj schopný vojvodca, ktorý viedol egyptské vojsko do boja proti jeho nepriateľom. Tento ideál sa snažili dosiahnúť viacerí významní panovníci tohoto obdobia - Ahmose I., Thutmose I., Thutmose III., Amenhotep III. aj Ramesse III. Snáď najviac sa mu však priblížil Ramesse II., nazývaný Veľký, ktorý je považovaný za jedného z najvýznamnejších egyptských faraónov vôbec.

 

18.dynastia

(asi 1550 - 1295 pred Kr.)

Osemnásta dynastia je hádam najznámejšia dynastia starovekého Egypta. Okrem mnohých známych faraónov do nej patril aj Tutanchamón, ktorého lupičmi nevyrabovaný hrob odkryl Howard Carter roku 1922 a postaral sa tak o jednu z najväčších archeologických senzácii všetkých čias. Zriedkavo je označovaná tiež ako dynastia Thutmosovcov, keďže všetci štyri Thutmosovia vládli za tejto dynastie. Medzi panovníkov 18. dynastie patria aj Ahmose I., jej zakladateľ, kráľovná Hatšepsovet, "egyptský Napoleón" Thutmose III., Amenhotep III. a "kacírsky faraón" Achnaton (tiež Amenothep IV.), ktorý so svojou manželkou Nefertiti založili neodškriepiteľne prvé štátne monoteistické náboženstvo. Faraóni tejto dynastie sídlili v meste Véset (Théby), kultovom stredisku boha Amona, ktorého kňazi počas Novej Ríše dosiahli nesmierny vplyv.

Ako sa zdá, Thutmose I. nebol priamo spríbuznený s vládnúcim rodom, ale priženil sa doň. Medzi Thutmósovcov sa počíta aj Hatšepsovet, ktorá vládla s úspechom počas nedospelosti svojho nevlastného syna, aj keď o nej neskôr bolo tvrdené, že sa zmocnila vlády násilím. Za jej vlády bola vyslaná obchodná výprava do zeme Punt. Jej predchodca, Thutmose III., zväčšil egyptskú armádu a s mnohými úspechmi ju aj použil - pri svojich výbojoch upevnil pozície Egypta na Blízkom východe. Z dôb vlády Amenhotepa III. sa nám zachovali záznamy o najstarších diplomatických stykoch Egypta s cudzími krajinami v Amarnskej korešpondencii.

Jeho nástupca Amenhotep IV., ktorý si zmenil meno na Achnaton („Atonov duch“), ustanovil v Egypte štátny monoteistický kult slnečného disku Atona. Jeho výlučné uctievanie Atona sa považuje za prvý doklad monoteizmu (a podľa Sigmunda Freuda v jeho diele Mojžiš a monoteizmus z neho vychádzal židovský monoteizmus). Achnatonov náboženský zápal a horlenie proti zavedenému kultu Amona a jeho mocnému kňazstvu sa uvádza ako dôvod, prečo bol po svojej smrti vyškrtnutý z egyptskej histórie. Faraón presťahoval vládnu moc do mesta Achetaton, ktoré dal postaviť, aby tým zmenšil vplyv Amonových kňazov. Kňazi pravdepodobne dopomohli aj k pádu dynastie za Achnatonových slabých nástupcov (Tutanchamón bol jedným z nich). Hoci mnohí egyptológovia považujú monoteistické obdobie za Achnatona za to najfascinujúcejšie, čo sa odohralo počas dynastie, pre samotných Egypťanov bolo takzvané Amarnské obdobie (14. storočí pred n. l.) nešťastným omylom. Za zmienku stojí aj to, že za Achnatona dosiahlo egyptské umenie dovtedy nevidenú úroveň realizmu.

   Posledné roky dynastie po Achnatonovej smrti boli jednoznačne dramatické: neidentifikovaná vdova po kráľovi Nibhururjovi, dnes sa predpokladá, že to bola Anchesenamon, manželka Tutanchamóna, napísala posolstvo kráľovi Chetitov, Šuppilulimašovi I., v ktorom ho žiadala, aby poslal jedného so svojich synov jej za manžela a za vládcu Egypta. Šuppilulimaš vyslal do Egypta vyslanca, aby správu overil a ten potvrdil jej pravdivosť. Avšak vybraný chetitský princ Zannanza bol na ceste zavraždený. Poslední dvaja faraóni dynastie, Aje a Haremheb, pochádzali spomedzi dvoranov kráľovského dvora. Šuppilulimaš odpovedal na smrť svojho syna vojnou s vazalskými štátmi Egypta v Sýrii a severnom Kanaáne a zmocnil sa mesta Amki. Nanešťastie zajatci z Amki zavliekli do Chetitskej ríše mor, ktorý zabil Šuppilulimaša I. aj jeho priameho následníka.

 

19.dynastia

(asi 1295 - 1186 pred Kr.)

Devätnástu dynastiu založil vezír Ramesse I., ktorého určil faraón Haremheb ako svojho následníka. Táto dynastia sa najviac preslávila vojenskými výbojmi na území dnešného Izraela, Libanonu a Sýrie.

Za panovania Setiho I. a Ramesseho II. dosiahol Egypt jeden zo svojich vrcholov. Obaja títo faraóni bojovali neúnavne proti Lýbijcom a Chetitom. Do hry vtedy vstúpil aj slávny Kádeš, ktorého sa prvý zmocnil Sethi I.. Neskôr sa ho rozhodol podstúpiť chetitskému vládcovi Muwatallimu v neoficiálnej mierovej zmluve medzi Egyptom a ríšou Chatti. Ramesse II. sa neskôr neúspešne pokúsil zmeniť túto situáciu a v piatom roku svojej vlády, roku 1274 pred n. l., podnikol útok na Kádeš. V tomto tzv. Druhom sýrskom ťažení takmer prišiel o život na bojisku. Ramesses II. neskôr využil vnútorné problémy ríše Chatti a v 8. a 9. roku svojej vlády bojoval s jej sýrskymi dŕžavami, zmocnil sa Kádeša a častí južnej Sýrie a prenikol na sever až do Tunipu, kde sa žiaden egyptský vojak neobjavil viac ako 120 rokov. Ramesse nakoniec uznal, že vojna s Chetitmi je prílišnou záťažou pre egyptskú pokladnicu a vojsko. V 21. roku svojej vlády podpísal prvú známu mierovú zmluvu s Chattušilom III., čím sa výrazne zlepšili egyptsko-chetitské vzťahy. Ramesses si dokonca vzal za manželky dve chetitské princezné.

Postupný úpadok dynastie nasledoval po smrti Merenptaha, keď sa jeho dediči začali sváriť o trón. Amenmessemu sa zjavne podarilo zmocniť sa trónu na úkor Merenptahovho syna a následníka Sethiho II., ale vládol iba štyri roky. Po jeho smrti Sethi znovu získal moc a zničil väčšinu Amenmessových pamiatok. Po ňom vládol niekoľko rokov Siptah, pravdepodobne Amenmessov syn. V dvoch rokoch po Siptahovej smrti vládla Egyptu žena, kráľovná Tausret, hlavná manželka Setiho II., ktorá mala v egyptskom ľudovom podaní veľmi zlú povesť. Jej panovanie ukončil pravdepodobne palácový prevrat vedený Setnachtom, zakľadateľom 20. dynastie.

 

20.dynastia

(asi 1186 - 1069 pred Kr.)

Jediným významným panovníkom tejto dynastie bol Ramesse III., ktorý sa snažil napodobiť Ramesseho Veľkého. Za 20. dynastie tiež začalo systematické lúpenie kráľovských hrobiek. Mnohé zo zachovaných administratívnych dokumentov z tejto doby sa zaoberajú vyšetrovaním a postihovaním týchto zločinov, obzvlášť za vlády Ramesseho IX. a Ramesseho XI. Podobne ako v prípade predošlej 19. dynastie, došlo po smrti Ramesseho III. k boju jeho dedičov o trón. Poznáme napríklad troch jeho synov, ktorí nastúpili na trón ako Ramesse IV., Ramesse VI. a Ramesse VIII.. Navyše v tejto dobe postihlo Egypt opakujúce sa sucho, nízke záplavy, hladomor, nepokoje a korupcia, čo len znižovalo možnosti ktoréhokoľvek faraóna efektívne vládnuť. Moc posledného kráľa, Ramesseho IX., bola taká malá, že sa Amonov veľkňaz z Téb stal de facto vládcom Horného Egypta, zatiaľ čo istý Nesbanebdžed (Smendés), pravdepodobne pochádzajúci tiež z rodu tébskych veľkňazov, ovládal Dolný Egypt ešte pred Ramesseho smrťou. Nesbanedžed po Ramesseovej smrti založil 21. dynastiu vládnúcu z mesta Tanis (Džanet).

 

  • Tretie prechodné obdobie je obdobie egyptských dejín zahŕňajúce 21. - 24., prípadne aj 25. dynastiu, teda roky cca. 1090 - 715, prípadne až 664 pred Kr. U mnohých autorov sa tretie prechodné obdobie neuvádza a zodpovedajúce obdobie je súčasťou Neskorého obdobia.

 

 

 21.dynastia

(asi 1069 - 945 pred Kr.)

Do čias 21. dynastie, dokonca aj v obdobiach rozvratu a nepokojov, bola považovaná kráľovská autorita v starovekom Egypte za absolútnu a postavenie faraónov za nespochybniteľné a nenapadnuteľné. Z nie celkom objasnených dôvodov sa však táto situácia začala na konci Novej ríše meniť a od konca 19. dynastie moc faraónov slabnúť. Úpadok dospel k vrcholu v záverečných rokoch 20. dynastie, kedy sa na tróne vystriedalo niekoľko krátko vládnúcich, bezvýznamných faraónov, ktorí neboli viac než titulatúrni panovníci. Súčasne s úpadkom kráľovského úradu sa vzmáhala moc egyptského kňazstva, obzvlášť kňazov Amonovho kultu v Tébach, ktorí v tomto období spravovali takmer tretinu všetkej obrábanej pôdy v Egypte. Koncom 20. dynastie sa úrad Amonovho veľkňaza dostal do rúk jedinej rodiny, čo bol signál pre začiatok súperenia medzi kráľovskou a kňazskou mocou v Egypte.

Za vlády posledného faraóna 20. dynastie, Ramesseho XI., urobil prvý krok k získaniu absolútnej moci Amonov veľkňaz Hrihor, ktorý obsadil úrad hlavného veliteľa egyptských vojsk aj pozíciu vicekráľa Núbie a sústredil v svojich rukách moc, akú mali dovtedy iba faraóni. Ešte pred Ramesseho smrťou dosadil Hrihor svojho syna Nesbanebdžeda za správcu Dolného Egypta. Po faraónovej smrti sa Nesbanebdžed, ktorý vstúpil do histórie pod menom Smendes, stal zakľadateľom 21. dynastie, ktorá sídlila v meste Tanis a vládla nad Dolným Egyptom. Súčasne s touto dynastiou vládli v Hornom Egypte Amonovi veľkňazi spravujúci Horný Egypt z Téb. Počas celej vlády 21. dynastie bol Egypt formálne rozdelený na dve zeme, ale v podstate mu vládla jedna rodina, keďže severskí faraóni a veľkňazi z Téb boli v príbuzenskom vzťahu.

 

22. až 24. dynastia

(asi 945 - 715 pred Kr.)

Počas vlády 21. dynastie sa v Egypte začali usádzať lýbijské kmene a prijímať egyptskú kultúru. Vládca jedného z nich, Šešonk, "veľký knieža Mešwešov", získal v Egypte taký veľký vplyv, že sa oženil s dcérou faraóna Psusennesa II. Po jeho smrti roku 945 pred Kr. sa stal jeho n8stupcom a založil novú dynastiu sídliacu v meste Pi-Bast (Bubastis). Šešonk sa objavuje pod menom Šišak, kráľ Egypta, aj v Biblii - udržiaval priateľské styky s Izraelským kráľovstvom kráľa Dávida.

  Za tejto, 22. dynastie bol Egypt po viac ako sto rokov jendotný, ale po smrti Osorkona II. sa znova rozpadol na dva nezávislé štáty. Dôvodom mohli byť mocenské snahy Amonových kňazov v Tébach, ktorých vplyv sa pokúšal obmedziť nariadeniami už Šešonk I. Po smrti Takelota II. sa v Dolnom Egypte k moci dostal Šešonk III., hoci právoplatným dedičom mal byť starší Takelotov syn Osorkon (III.). Ten musel namiesto toho potlačiť povstanie v Tébach, ktoré tu vyvolali kňazi a za ktorého sa za faraóna prehlásil istý Petubastis. Boj medzi dynastiou Takelota II./Osorkona III. a Petubastidom trval viac ako tri desaťročia, počas ktorých obe rody vyhlasovali vlastných Amonových veľkňazov, a ukončil ho svojim víťazstvom až Osorkon III. POčas tejto doby vládli tak v Egypte až tri dynastie - pôvodná 22. v Dolnom Egypte, 23. dynastia Osorkona III., ktorá pokračovala v Hornom Egypte Takelotom III. a Rudžamonom, a nová 24. dynastia, ktorú založil miestny vládca zo západnej časti delty, z mesta Sais.

Nástup núbijských faraónov

 Nejednotnosť Egypta a jeho vzrastajúce vnútorné problémy využili panovníci južnej Núbie, aby sa najprv osamostatnili a neskôr podnikali útoky na Horný Egypt. Kušiti považovali tébsku oblasť za sféru svojho vplyvu, preto sa rozhodli zasiahnúť proti vzmáhajúcej sa 24. dynastii, ktorá chcela túto časť Egypta získať pod svoju kontrolu. Ako prvý vpadol do Egypta Kašta, ktorému sa podarilo dosiahnuť až Téby a nastoliť tu vlastnú "Božskú manželku Amonovu", najvyššiu kňažku boha Amona v zemi s rozsiahlými majetkovými i politickými právomocami. Jeho nástupca Pije (Pianchi) vtrhol do Egypta už s armádou, porazil faraónov, ktorí sa porti nemu spojili, a založil vlastnú, v poradí 25., tzv. kušitskú dynastiu. 

 

 

  • Neskorá ríša  neskoré obdobie alebo neskorá doba  sa označuje obdobie egyptských dejín:
    • zodpovedajúce 25./resp. 26. - 31. dynastii (cca. 715/resp. 664 - 332 pred Kr.;prípadne vrátane macedónskeho obdobia do r. 30 pred Kr.) alebo
    • zodpovedajúce 21. - 31. dynastii (cca. 1090 - 332 pred Kr.; prípadne vrátane macedónskeho obdobia do r. 30 pred Kr.), teda pojem zahŕňajúci aj tzv. tretie prechodné obdobie 

 

 

 

25.dynastia

(asi 747 - 656 pred Kr.)

Politickú nejednotnosť, ktorú privodili Egyptu lýbijskí faraóni 22., 23. a 24. dynastie, využilo kráľovstvo Núbijcov, ktoré sa vymanilo spod egyptskej nadvlády a neskôr samo usilovalo o ovládnutie svojho tradičného rivala. Ako prvý sa o prienik do Egypta pokúšal núbijský vládca Kašta, ktorý rozšíril vplyv Núbie až do Téb, ako to dokladá to, že jeho dcéra Amenirdis bola dosadená na významnú pozíciu v hierarchii Amonových kňazov. Okolo roku 732 pred n.l. Pianchi (Pije) porazil spojené vojsko viacerých egyptských vládcov vrátane Osorkona IV. z 23. dynastie a Tefnachta z 24. saidskej dynastie. Pianchi založil 25., tzv. kušitskú dynastiu a ustanovil porazených vládcov za krajinských správcov. Sám vládol z núbijského mesta Napata, ale jeho nástupci, brat Šabaka a potom jeho dvaja synovia Šebitko a Taharka, vládli už z Egypta.

 V tejto dobe stratil Egypt výrazne na mediznárodnej prestíži, ktorú budovali faraóni počas Novej ríše. Egyptskí spojenci na Blízkom východe sa stali korisťou rastúcej Asýrskej ríše a od roku 700 pred n. l. sa vojna s touto veľmocou zdala byť nevyhnutnosťou aj pre Egypt. Za Šabaku vládli medzi dvoma ríšami ešte priateľské vzťahy, ale už Taharka musel viesť proti asýrskemu kráľovi Asarhaddonovi obrannú vojnu a bol ním nakoniec zosadený a nahradený bábkovým kráľom Nekonom. Tanutamun, posledný panovník dynastie, sa proti Asýrčanom pokúsil posledný raz vytiahnúť do boja, v ktorom zabil Nekona. Proti samotným Asýrčanom však neuspel, nový asýrsky kráľ Aššurbanipal ho zahnal na útek a vyplienil Memfidu aj Téby. Na konci svojej vlády boli faraóni 25. dynastie nútení stiahnuť sa do sudánskej Napaty, kde sa im podarilo až do 6. storočia pred n.l. udržať vlastné kráľovstvo.

 

26.dynastia

(asi 664 - 525 pred Kr.)

Od roku 664 pred n.l. vládla Egyptu posledná dynastia egyptského pôvodu, hoci dosadená Asýrčanmi. Za panovania prvého faráona dynastie, Psammetika I., syna zabitého Nekona, bol Egypt opätovne zjednotený a zažíval obdobie relatívnej prosperity a stability trvajúce 54 rokov. Vnútornú stabilitu a rozvoj sa podarilo udržať aj za nasledujúcich faraónov dynastie, vládnúcich z mesta Sais. Vládcovia 26. dynastie sa mohutne inšpirovali predchádzajúcimi slávnymi obdobiami egyptských dejín, ktoré napodobovali v sochárstve, staviteľstve aj literatúre. Egyptu sa v tomto období tiež darilo viesť výboje v Ázii aj Lýbii, a to až do roku 526 pred n.l., kedy Egypt napadli Peržania. Psemmatik III. vládnúci sotva rok sa s nimi stretol v bitke pri Pelúziu, kde bol porazený, na krátko unikol do Memfidy, ale bol nakoniec uväznený a popravený v Súzach, hlavnom meste Perzskej ríše. Vládcom Egypta sa tak formálne stal perzský kráľ Kambysés.

 

27.dynastia

(asi 525 - 404 pred Kr.)

Po víťazstve nad Psemmatikom Kambýses spojil Egypt s Cyprusom a Feníciou do šiestej perzskej satrapie. Týmto započal prvé obdobie perzskej nadvlády nad Egyptom, jeho 27. dynastiu, ktoré trvalo do roku 402 pred n.l.

Kambýses zostal v Egypte do roku 522 pred n. l. a viedol tri neúspešné vojenské ťaženia v Afrike: proti Kartágu, proti oázam v Lýbijskej púšti a proti Núbii. Na spiatočnej ceste do Perzie však zahynul. Staroveké záznamy, obzvlášť Herodotos a Diodoros Sicílsky, zobrazujú Kambýsa ako krutého, bezbožného a šialeného kráľa. Tento obraz, ktorý sa nezhoduje s prameňmi pochádzajúcimi zo starovekej Perzie, môžu mať na svedomí mocná kňazská hierarchia, ktorá za Kabysésovej vlády v Egypte utrpela na svojej moci, majetkoch a početných privilégiách. Herodotos pravdepodobne čerpal z tejto egyptskej tradície.

Kambýsesov nástupca Dareios I. odvolal dekrét, ktorým Kambýses odobral kňazom niektoré privilégia, aby si získal podporu kňazskej triedy. Podľa Diodora Sicílskeho bol Dareios šiestym a posledným zo zákonodarcov Egypta. Na Démotickom papyre č. 215 sa uvádza, ako v treťom roku svojej vlády prikázal egyptskému satrapovi, Aryandésovi, aby zvolal múdrych mužov spomedzi vojakov, kňazov a pisárov, aby spísali právny systém, ktorý sa používal do 44. roku vlády faraóna Amasisa. Zákony mali byť prepísané na papyre v démotickej egyptštine aj v aramejčine, tak aby satrapovia a ich úradníci, prevažne Peržania a Babylončania, mali právnu príručku v úradnom jazyku ríše aj v jazyku miestnej správy. Na rozvinutie obchodu Dareios vybudoval kanál medzi Nílom a Červeným morom (od Bubastidy, cez Wadi Tumelat a jazerá Bohajrat al-Temšah a Bohajrat al-Morra). Na brehoch kanálu boli postavené štyri tzv. kanálové stély písané dvojjazyčne v hieroglyfickom aj klinovom písme.

Krátko pred Dareiovou smrťou roku 486 pred n.l. vypuklo v Egypte povstanie, pravdepodobne spôsobené jeho porážkou pri Maratóne. Povstanie sa podarilo potlačiť Dareiovmu nástupcovi Xerxovi I. až v roku 484 pred n.l. Egypt bol za vzburu tvrdo potrestaný a jeho nový satrapa, Achajmenés, ho spravoval bez ohľadu na názory svojich poddaných. K ešte vážnejšiemu povstaniu došlo roku 406 pred n.l., za panovania Artaxerxa I. Povstanie viedol Lýbijec Inarus, syn Psemmetikov, jeden z menej významných lýbijských vládcov, ktorý požiadal o pomoc Atény. Flotila 200 lodí sa vypravila až do Memfidy, ktorej sa z veľkej časti zmocnili povstalci. Achajmenés bol zabitý počas bitky pri Papremide v západnej časti delty. Hoci sa roku 456 pred Kr. podarilo Peržanom znova zmocniť Memfidy, stratili západnú časť delty.

 

28. až 30. dynastia

(asi 404 - 343 pred Kr.)

 Po povstaní proti Peržanom za vlády Artaxerxa I. sa strácajú záznamy o Egypte takmer na 50 rokov. Až z roku 404 pred Kr. máme správy o povstaní saidského vládcu Amenardisa, jediného faraóna, ktorý sa zaraďuje do 28. dynastie. Jeho vláda trvala 6 rokov, od roku 404 pred n. l. do roku 398 pred n. l., kedy bol v boji porazený 29. dynastiou z Mendesu.

Faraóni 29. vládli nad krajinou v rokoch 398-380 pred n. l. S pomocou gréckych spojencov dokázali úspešne odraziť útok Perzskej ríše aj cyperského kráľa Evagorasa. Za tjeto doby dokázal Egypt opäť dosiahnuť prosperitu. Posledného, štvrtého faraóna dynastie, Neferita II. po necelom roku panovania zosadil Nektanebos, zakladateľ 30. dynastie.

Len traja faraóni 30. dynastie vládli v Egypte od roku 380 pred n. l. do roku 343 pred n. l., kedy sa podarilo Artaxerxovi III. podarilo zmocniť svojej vzbúrenej satrapie. Počas týchto takmer 40 rokov museli neustále vzdorovať pokusom Perzie o ovládnutie. Posledný faraón tejto dynastie, Nektanebos II., je považovaný za posledného egyptského vládcu starovekého Egypta.

 

31.dynastia

Nie je známe, kto bol satrapom Egypta za vlády Artaxerxa III., ale za panovania Dareia III. ním bol Sabakés, ktorý bojoval a zahynul v bitke pri Isse. Jeho nástupcom bol Mazakés, ktorý roku 332 bez boja odovzdal krajinu Alexandrovi Veľkému. Tým sa stal Egypt satrapiou v Alexandrovej ríši.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.